Hra života- 15 časť

12. května 2009 v 20:33 | Onka |  FF-Hra života
"Och nie." Šepla som so zúfalým podtónom. "Simona zlatko, bože ja som sa tak bál. Preber sa prosím. Prosím... Je mi to všetko ľúto. Som blbec a všetko čo len chceš, len prosím otvor oči." Iba teraz som si uvedomila, že mám ešte zavreté oči. "Ľúbim ťa Simona prosím preber sa." Povedal úplne zúfalo. Chcela som otvoriť oči, no nešlo to. "Nejde to!" Posťažovala som sa. Počula som ako plakal. "Simona prosím povedz niečo." Čo mu šibe? "Veď ti vravím, že to nejde." Zopakovala som mu. "Bože, čo som komu urobil. Simona ľúbim ťa. Prosím..." Pocítila som jeho mokrú tvár od sĺz, na tej mojej. Pobozkal ma. Chcela som sa pohnúť no nešlo to. Telom sa mi rozliali obavy. Čo mi je? Prečo neviem rozprávať a ani sa hýbať? Zranená som bola už veľakrát, no ani raz takto. Mala som chuť plakať, no ani to nešlo. Jediné, čo sa mi páčilo bolo to, že Joe ma aj v skutočnosti ľúbil. No čo z toho? Čo z toho, keď ho nemôžem ani pobozkať, postískať, alebo ho aspoň upokojiť? Čo z toho, keď mu nemôžem povedať, ako veľmi ho ľúbim? Nie... Ak sa môj stav nezmení. Radšej chcem zomrieť, a radšej nech jeho láska ku mne vyhasne. Čo ak som v kóme? Nad touto myšlienkou som sa mala chuť striasť, no ani to nešlo. Veľmi sa bojím. Počula som, ako Joe plače a s niekým telefonuje, pretože druhý hlas som nepočula. Chvíľu bolo ticho a on mi s plačom hladil ruku. Bože ako veľmi som chcela pohnúť sa. Utrieť mu slzy a pobozkať ho. Tak veľmi... No moje telo bolo bezvládne. Som mŕtva? Toto je tá , tak veľmi nenávidená smrť? Toto? Tento bezduchý život, ktorý vlastne život už nie je? To sa človek takto trápi? Takto mám "nežiť" celú večnosť? Toto utrpenie nemôže byť nebo. Nie, nebo je opisované ako miesto, kde sú ľudia v kľude, a kde nájdu svoju spásu. No nemôže to byť ani peklo. Takéto má s nami boh plány? To mám takto trpieť? A to som povedala mame, že ak zomriem, majú ma dať spáliť. Prestane tak moje utrpenie? A budem to cítiť, keď som už vlastne mŕtva? Neviem, nie som si ničím istá. Ani tým, čo bude potom. Toto je otázka, na ktorú sa snažia odpovedať milióny vedcov. Všetko sú len odhady. Prídem ja na to, čo sa zisťuje milióny rokov? Síce, ak na to prídem, už to nikomu nepoviem. Budem to vedieť len ja... Vždy som chcela vedieť, čo bude potom. Čo ma čaká, a teraz, keď to mám na dosah, nechcem to vedieť. Bojím sa tohto zistenia. Cítila som, ako sa kolíšem. Niekto ma niesol. Uvedomila som si, čo sa vlastne stalo. Všetky moje plány skončili. Už teraz môžem s istotou povedať, že doslova celý život som makala zbytočne. Mojej hlave sa vynorila myšlienka, ktorú som sa snažila tak veľmi potláčať. Moji známy... Čo bude s nimi? Už nikdy im nepoviem, ako veľmi ich ľúbim, a ako veľmi mi pomohli. Mojim rodičom, ktorý zo mňa vychovali slušného človeka, sa už nikdy nepoďakujem. Už nikdy neuvidím moju mamku. Nikdy sa jej nepozriem do čokoládových, hlbokých očí, ktoré som po nej zdedila. Už sa nedotknem jej krásnej, starobou poznačenej tváre. Nikdy nepohladím jej prehĺbené vrásky, ktorým som značnou časťou dopomohla ja. Tak veľmi ju ľúbim, a aj keď sa hádame, nikdy by som nechcela tento koniec. Tak veľmi ju chcem uvidieť, pobozkať ju na jej teplé a krehké pery so slovami, Milujem ťa. Povedať jej, ako som jej za všetko vďačná. Pocíti ešte aspoň raz jej starostlivé objatie, ktoré ma vždy pred všetkým chránilo. A otec? Nad týmto sa mi srdce zatriaslo. Môj dokonalý- nedokonalý ocino. Ocino, s ktorým som sa dokázala vždy nasmiať. Ocino, ktorý ma vždy podporil, nech sa dialo čokoľvek. Jeho otcovské dlane ma podržali, keď som si prvý krát rozbila koleno a plakala som. On bol ten, kto za mnou prišiel a pofúkal mi ho so slovami, že to prejde. On, ktorý z toho malého nešikovného dievčatka vychoval dámu... Aj keď, povedzme si úprimne, dámu s dvoma ľavými nohami. Vždy ma podporoval. Bol obrazom dokonalého muža. Podľa neho som si vyberala partnera. A môj brat. To neskutočné trdlo s ktorým som sa hrávala pred niekoľkými rokmi pred panelákom futbal. On, čo ma vždy karhal za moje chyby, o ktorých moji rodičia doteraz nevedia. On my vždy pomáhal pri veciach, ako boli priatelia a pubertálne problémy. On ma vykrýval, keď som meškala domov. Aj keď som sa s ním bila, vždy som ho mala rada. Síce som nie vždy súhlasila s tým, čo robí, snažila som sa ho podporiť najviac, ako to len išlo... A moji uletený priatelia. Terka, ktorá je na mňa ešte stále nahnevaná. Miko, ktorému sa už ani nedokážem pozrieť do očí bez toho, aby som v nich nevidela tú bolesť, ktorú prežíva. Takto sa mi začali vynárať všetci známy, a uvedomovala som si, čo všetko som zmeškala. A čo všetko som mala spraviť. Pomaly mi dochádzala podstata celej veci. Už nikdy nepoviem osobe, ktorú milujem, ako si ju vážim. Už nikdy sa jej nepozriem do očí a neucítim jej pery. Nikdy... Ľúbim ťa Joe, bola moja posledná myšlienka. Srdce sa mi stiahlo. Keby žijem, tak z toľkéhoto žiaľu by som určite zomrela. Upadla som do spánkového stavu. Všetko skončilo... Všetko...
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama